Počas Sviatku všetkých svätých naše kroky často vedú k tichým miestam spomienok, k cintorínom pokrytým svetlom sviečok. Tento čas nás prirodzene vedie k zamysleniu nad hlbším významom straty a smútenia v našich životoch. Ako psychológ sa denne stretávam s rôznymi podobami ľudského žiaľu a vidím, že tento jesenný sviatok má hlboký psychologický význam, presahujúci jeho náboženskú podstatu.
Keď pozorujem ľudí zapaľujúcich sviečky na hroboch svojich blízkych, vidím ako sa v týchto jednoduchých rituáloch zrkadlí základná ľudská potreba dať svojmu smútku formu a priestor. Carl Gustav Jung hovoril o rituáloch ako o mostoch medzi vedomím a nevedomím, a práve v kontexte straty a smútenia sa táto myšlienka ukazuje ako mimoriadne presná. Rituály nám pomáhajú štruktúrovať niečo, čo je vo svojej podstate chaotické a nás presahujúce – proces vyrovnávania sa so stratou milovaného človeka.
Často sa stretávam s predstavou, že smútenie je lineárny proces, ktorý má svoj začiatok a koniec. Odborná i laická verejnosť už dlhšie pozná viacero fáz smútenia. Realita, ktorú pozorujem v terapeutickej praxi, je oveľa komplexnejšia. Smútenie je skôr ako špirála, v ktorej sa rôzne emócie a stavy mysle cyklicky vracajú, ale vždy na trochu inej úrovni. Niekedy sme hlboko ponorení v žiali, inokedy cítime záblesky prijatia a pokoja, aby nás vzápätí znova prevalila vlna smútku. A to všetko je v poriadku – je to prirodzený proces, ktorý má svoj vlastný rytmus a múdrosť.
Zvlášť citlivou témou je strata blízkeho človeka v ranom detstve. Keď pracujem s dospelými klientmi, ktorí prežili takúto skúsenosť, často vidím, ako táto raná trauma ovplyvnila celý ich životný príbeh. John Bowlby vo svojej teórii attachmentu zdôrazňoval, že kvalita ranej väzby formuje naše základné presvedčenia o svete a vzťahoch. Strata rodiča alebo inej kľúčovej osoby (napr. starého rodiča, krstného rodiča) v detstve môže narušiť tento fundamentálny proces a vytvoriť hlboké zranenia, ktoré rezonujú aj v dospelých vzťahoch.
Obdobie dušičiek, je často späté so smútením. Prax i život ma naučili, že smútenie môže mať rôzne úrovne. Je dobré tiež rozlíšiť jeho adaptívne a maladaptívne formy. Adaptívne smútenie, hoci je bolestivé, vedie k postupnej integrácii straty a často aj k osobnostnému rastu. Je charakterizované prirodzenou osciláciou medzi obdobiami intenzívneho smútku a obdobiami úľavy. Človek je schopný postupne sa vracať k bežným aktivitám života, pričom si zachováva spojenie so spomienkami na zosnulého.
Na druhej strane, maladaptívne formy smútenia môžu mať rôzne podoby: niekedy sa prejavuje ako chronické smútenie, kde intenzita žiaľu nepoľavuje ani po dlhom čase. Inokedy vidím opačný extrém – odložené smútenie, kde človek svoje emócie potlačí a „funguje“, akoby sa nič nestalo, len aby ho žiaľ dobehol o mesiace či roky neskôr, často v nečakanej situácii.
Osobitnou kategóriou je traumatické smútenie, ktoré často vzniká pri náhlych alebo násilných stratách. Tu sa smútenie komplikuje symptómami posttraumatickej stresovej poruchy – intruzívnymi spomienkami, vyhýbavým správaním, zmenami v nálade a zvýšenou dráždivosťou. V takýchto prípadoch je potrebný citlivý terapeutický prístup, ktorý najprv pomôže stabilizovať symptómy traumy, než sa začne pracovať so samotným procesom smútenia.
Často prehliadaným aspektom je význam smútenia / trúchlenia vo vzťahoch k živým ľuďom. Schopnosť zdravo smútiť je kľúčová nielen pri smrti blízkych, ale aj pri iných formách straty – pri rozchodoch, pri zmene životných okolností, pri strate ilúzií o vzťahu. V terapeutickej práci vidíme, ako dôležité je vedieť „pustiť“ idealizované predstavy o vzťahoch a prijať realitu takú, aká je, so všetkou jej nedokonalosťou.
V partnerských vzťahoch je smútenie často súčasťou procesu dozrievania lásky. Keď sa stretne realita s našimi romantickými očakávaniami, prechádza vzťah prirodzenou krízou. Tí, ktorí dokážu smútiť za svojimi idealizovanými predstavami a prijať partnera takého, aký je, môžu paradoxne dospieť k hlbšej a autentickejšej forme lásky.
Sviatok všetkých svätých nám pripomína aj spirituálny a existenciálny rozmer smútenia. V terapeutickej praxi pozorujeme, že schopnosť nájsť v strate hlbší zmysel často súvisí so spirituálnym prežívaním človeka. Nejde pritom nevyhnutne o tradičnú religiozitu – môže ísť o osobný spôsob chápania transcendentného rozmeru života a smrti.
Pri sprevádzaní ľudí v procese smútenia pripomínam klientom, že každý človek má svoje vlastné tempo a spôsob spracovania straty. Niektorí potrebujú o svojom smútku hovoriť, iní ho spracovávajú skrz umenie alebo fyzickú aktivitu, ďalší potrebujú čas o samote. Všetky tieto cesty sú legitímne, pokiaľ vedú k postupnej integrácii straty do životného príbehu.
V kontexte dnešnej rýchlej doby je zvlášť dôležité pripomínať si, že smútenie potrebuje čas. Nemôžeme ho urýchliť ani preskočiť. Je to proces, ktorý má svoj vlastný rytmus a múdrosť. Sviatok všetkých svätých nám dáva príležitosť spomaliť, zastaviť sa a dať priestor tomuto prirodzenému procesu.
Ako psychológ som svedkom toho, že schopnosť zdravo smútiť je jednou z kľúčových životných kompetencií. Nejde pritom len o vyrovnávanie sa so smrťou blízkych – ide o základnú schopnosť prijímať zmeny, straty a obmedzenia, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou života. V tomto zmysle je smútenie cestou k väčšej životnej múdrosti a hlbšiemu porozumeniu sebe i druhým.
V tichu cintorínov počas Sviatku všetkých svätých sa tak stretávame nielen so smrťou, ale paradoxne aj so životom v jeho najhlbšej podstate. V svetle sviečok sa zrkadlí univerzálna ľudská skúsenosť straty a nádeje, smútku a lásky, ktorá pretrvá aj za hranicou smrti.
Na záver ma napadá myšlienka Dr. Brandovej z filmu Interstellar „Láska je jediná vec, ktorú sme schopní vnímať, ktorá presahuje čas a priestor”.